Nepalsky dennik 2010

 Blok / Blog – dyk móre, šak denník...

... zápisky z Nepálu (a z Indie)

Osoby a obsadenie:   Maťo, Miro, Roman

Hlavná trasa:     Trenčín, Wien, Frankfurt, Business Lounge, New Delhi, Jaipur, Agra, Ghorakpur, Katmandu, Thorong La Pass, Pokhara, Katmandu, New Delhi, Frankfurt, Business Lounge, Wien, Trenčín

Časová os:                           3. október – 1. november 2010

Deň 01

04/10/10

píše Maťo

Ø  Flughafen Wien => senators check-in

Ø  lóža MUC bola super, nedá sa to opísať slovami, treba zažiť

Ø  Roman sa naučil nové slová: zemľak = krajan

Ø  naučil nás to chlapík, ktorého sme si odchytili, aby nás zobral do lóže 2+1

Ø  obaľovali sme batožinu celofánom (pre TN ľudí: potravinová fólia, prípadne viac fólií), Romanov batoh vyzeral ako orgán – úd

Ø  sme sa dostali za check-in, už zacelofánované batohy

Ø  nás odbavila syrijčanka Zaine

Ø  vlastne sme sedeli spolu, ale každý zvlášť (little bear – Mako)

Ø  Viedeň, čakanie na bus / lietadlo, vieme po thajsky, thajkyne prekvapené

Ø  „We are not allowed to do that“ keď sme chceli 3ja na 1 gold card; odchytili sme kosovčana / turka, čo nás zobral dnu

Ø  Graciela Diaz Elizabeth „dakujem“

Ø  Roman zachraňuje moju whiskey & tea svojim telom

Ø  opravujem Linux mašinu / neopravil som

Ø  sedíme spolu: 24C, 27G, 42G

Ø  presúvame nie Európanov na 24C, 27G, vďačne poďakovali => sedíme spolu

Ø  stretávame letušku R. Kumar             => apple water,

=> apple tea,

=> apple coke,

=> vegetáriš

Ø  rozhovor:    R.K. => Are you sure you won`t need this cup?

R.K. => For tea or coffee?

JA => No, I am fine.

R.K. => Do you like masala tea?

JA => Yes please. J

JA => You were right.

R.K. => I am always right. J ...

R.K. => You finished all my tea.

Úsmev.

Ø  sme vystúpili poslední

Ø  Miro vypisuje formuláre. Pilot, letušky a ostatný personál opúšťa lietadlo. Miro vypisuje formulár.

Ø  rozhovor:    R.K. => Čo ideš shooting?

JA => Nepál.

Ø  pasová kontrola – Roman nemá adresu hotela. Miro nemá adresu hotela. Ja nemám adresu hotela. Roman zistil adresu hotela. Miro nemá telefónne číslo. Ja nemám telefónne číslo. Roman už má. Miro už má. Ja už mám.

Ø  Sme v Indii.

Ø  stretli sme letušku, 2x

Ø  3x sme zamávali

Ø  v Indii je teplo a vlhko + smrad, čakáme na výťah..., ...stále čakáme...

Ø  Indovia si nás, teda hlavne mňa, obzerajú (nerozumiem)

Ø  Vojačka na letisku sa na mňa usmiala, preberám sa z kómy, nerozumiem situácii, konzultujem s Mirom.

Ø  odvoz => na ktorom poschodí máš auto? & príbeh o úde na streche

Ø  odvoz na hotel => oboznámenie sa s pravidlami cestnej premávky (wow, ooh, wow, oooh, wow)

Ø  hotel => pekná štvrť (viď foto)

Ø  jazda tuk-tuk (oboznámenie sa s pravidlami cestnej premávky 2)

Ø  návšteva cestovnej kancelárie => vybavenie celého pobytu v Indii (elephant ride)

Ø  vysrať a do PINDY (reštika)

Ø  máme šoféra (Raj, čítaj Rádž), vozíme sa / hiking

Ø  reštika mňam, renovovali, jedli sme 3x dačo s chlebom

Ø  vegetáriš kofta, paneer tika masala, chicken korma

Ø  auto, cobra, kamasutra (druhý diel sama si kutrá... J), oblúk – India Gate

Ø  Nemka sa fotí pri smetiaku, študuje právo v Bengalore

Ø  šeci sa smejú => usmievajú na nás

Ø  turisti sa s nami fotia, turisti sú z Indie

Ø  Roman zastavuje premávku => fotí ... (2x jazdný pruh)

Ø  prezidentský palác, zajednáme návštevu u prezidenta...

Ø  náš šofér Raj odobral volant

Ø  po ľavej strane cyklista s opicou => opica sa viezla vzadu, druhá opica vpredu

Ø  chrám Birla Mandir

Ø  lezieme na kamennú ťavu

Ø  lezieme na kamenného tigra

Ø  fotíme sa, ľudia sú milí, deti stále hrajú kriket. Je to pokojné miesto.

Ø  Ideme do hotela. Premávka sa nám začína zdať normálna.

Ø  Indovia sú milí, niekedy rozoznávajú čaj od čaju s mliekom. Prispôsobujeme sa.

Ø  Deti sa radi fotia. Homeless sa uspokojil s džúsom. Deti v plnej premávke hrajú bedminton (či čo).

Ø  SMS od Borisa prišla o 21:06 už šiesty krát. Ďakujeme, že na nás myslíš aj pri písaní denníka.

Ø  Kukáme na telku LIVE, neveríme je to tu iné museli by ste to zažiť.

Ø  hláška dňa: Open the window.

Why?

Do you have A/C?

I do, but you don`t pay it for today, only tomorrow J.

May I open the window for free?? Haha

Ø  21:07 zaspávame pri písaní denníka. Haha, haha; trvanie od 20:00.

Ø  Our first Delhi day: Incredible India!

Ø  Zajtra cestujeme asi do Jaipuru, uvidíme... Objednali sme si raňajky, ide sa Roman vyšťať, ideme si kúpiť banán.

Ø  Prechádzka nočným Delhi – WOW. (nákup lokálnych banánov + pomaranč). Konzumácia – WOW.

Deň 02

05/10/10

píše chvíľu Maťo, potom Miro

Ø  7:00                pekná pesnička

Ø  7:10                raňajky, skoro nám doniesli masala čaj J, žereme

Ø  foto bodrel uličky, strihali sme plech na strechu

Ø  check out => 2 more persons

Ø  a/c is on avšak teplota sa nemení

Ø  LOTOS TEMPLE (WÁW)

=> to musíte zažiť

=> úžasná atmosféra

=> super akustika (nes zvuky)

=> super architektúra viď foto

Ø  smer JAIPUR 11:30 – 18:30

=> Raju zaspával za volantom

=> spústa INDIAN MUSIC … to treba počuť

Ø  stopka na papu

=> skvelý sladký rajčinový Paneer

=> cola za 80,-Rs – na fľaške 22,-Rs

=> veveričky a zajačiky

Ø  spríchod do Jaipuru

=> wanna see magic?

=> divoké ulice viď video

=> hľadáme hotel

=> stále hľadáme hotel

=> miestni nič nevedia a tak hľadáme hotel

=> Raju turn right

=> Laxmi Palace discovered

=> hotel nad naše očakávanie (viď video)

=> puppet show – M. Jackson á la čert, Romeo a Julia á la Kamasutra...

(viď video) 18!!!

Ø  dinner = mango cocktail, banana cocktail, pan cakes

Deň 03

06/10/10

píše Roman

Ø  vstali sme o 1 hodinu neskôr, ale aspoň sme sa vyspali

Ø  raňajky fajné, odporúčam „american breakfast“

Ø  večer sme nenašli Raju, lebo spal v izbe vedľa hotela

Ø  výlet na fort „neviem čo“ (JAI GHAR FORT AMBER = Maťo vie)

=> peši hore

=> vstup = Maťova prvá opica v živote „naživo“

=> na križovatke majú prednosť slony

=> so stúpajúcou nadmorskou výškou rastie teplota, čiže v Nepále bude 62°C J

=> natáčanie dokumentárneho prírodovedeckého filmu „kobylka indická“

=> náš 2. film o prvovýstupe na múr a vežičke v rozkroku, fotka s miestnymi okololežiacimi

=> aha! Náš prvý voľne žijúci papagáj!

=> poučná prednáška o výrobe diel s temer anglickým výkladom (načo sú tie oká pod strechou? – OK)

=> poučenie = vyťahovať naraz rovnaký počet kamier ako je na lístku

=> vyhliadky – záhrada maharadžova (kde točia Bollywoodske filmy)

=> papagáje naše druhé a pokračujúce

=> deti obliehajú Maťa, podávajú nám ruky, vyškierajú sa, my tiež 1 sa nám dotkol nôh

=> stretávame Poliakov smer Bombay a pýtame sa anglicky Slovákov odkiaľ sú. Anglicky odpovedajú „from Slovakia“ (viď foto).

=> fotíme opice – opice spia – fotíme opice – jedna posiela Maťa do ... väčšej vzdialenosti

=> po opici fotíme papagáje, ťavu a vraciame sa po 3 hodinách, ktoré trvali 4 a pol až 5 hodín, dole

Ø   vypĺňame dotazník

Ø  naša prvá, znenazdajky okololežiaca obrovská kopa sloních hovien, neskôr z výšky spozorované samovznietené hovno

Ø  jazda na slonovi, fotka dieťa a slon, slon ciká a umýva asfaltku, fotenie sa na slonovi

Ø  neskorý obed v „multicuisine restaurant“

Ø  fotenie sa pred Hawa Mahal za plnej dennej premávky

Ø  exkurzia = výroba aprezentácia „quality“ kobercov a nákup saree

Ø  mladá lekárnička sa okúňa keď zháňam krém pre Slávku

Ø  nočné fotenie pred Hawa Mahal

Ø  nájdenie mimosezónneho kokosu, ovocná večera

Ø  ostáva už len spoznať anglických susedov, vyplniť hotelový dotazník, umyť, vycikať a spať

Deň 04

07/10/10

píše Maťo

Ø  budíček 7:30 ale furt málo spánku

Ø  raňajky – american breakfast (omeleta, corn flakes, toast)

Ø  zbalili sme paksamenty, nahadzali do afta a davaj ho do Hawa Mahal. Bolo tam pekne, fajn výhľad, turisti z Holandska.

Ø  potom cesta na Monkey Temple (kopa opíc, videl som páva naživo prvý krát), opice červenoksichté, opice normálnoksichté

Ø  vstupné neni, len za kameru sa platí, dobrovoľne za monkey food alebo dar bohu opíc (obeta, donation)

Ø  opice sa neboja, len že nemajú radi face to face kontakt. Sú fotogenické, majú radi vodu a tak sa všeliak bavia. Bolo tam dajaké jazierko a vodopád, kde sa domáci kúpu. Kúpal sa tam jeden sumec domáci (1 – 1,5 m).

Ø  opice skáču do vody asi z 4 -5 m výšky

Ø  stará architektúra, polorozpadnutá

Ø  hore sme nevyšli, trebalo stihnúť Taj Mahal

Ø  cesta do AGRA

Ø  školáčky z autobusu sa na mňa skoro vrhli J, teda len pohľadom, ale všetky naraz

Ø  Raju je dobrý šofér, zajtra musíme napísať venovanie J. Je dobrý šofér, dokáže jazdiť aj keď driemka, Miro ho pravidelne čekuje.

Ø  počúvame skvelú hudbu, cesta plynie, občas sa  v protismere zjaví motorka, traktor, krava alebo niečo väčšie. Krajina je pekná, taká indická.

Ø  „vložka“

=> 22:48 local time – Miro sa sprchuje, strašne sa smeje, asi je všetko OK, je tam sám...

Ø  „vložka“

Ø  po obede sme zistili, že máme flat tire, Raju povedal to je OK, dofúkame...

Ø  tak po pár km sme zastali pri nejakej búde, zobudili chlapíka, ten vytiahol kompresor a dofúkal...

Ø  cesta ide ďalej, hudba je fajn, len CD preskakuje... tak ho čistíme, leštíme, nakoľko bolo mierne poškriabané... po opakovanom pokuse prehrať ho, Raju ladným pohybom ruky otvoril okno a pustil CD-čko... na cestu J

Ø  nemý úžas

Ø  nemý úžas

Ø  nemý úžas

Ø  stále

Ø  výbuch smiechu... uvedomenie

Ø  výbuch smiechu...

Ø  prichádzame na križovatku (viď video), havárka – auto ťuklo motorku, šeci riešia... hlavne riešiteľ

Ø  zápcha asi 10km pred AGRA

Ø  sprava: kamióny

Ø  zľava: kamióny

Ø  mierne hustá doprava aj doľava... riešiteľ usmerňuje, nikto netrúbi, nikto nekričí... 15 min. a je to, sme von (viď video)

Ø  super obrovský kravský slalom (video)

Ø  Raju je kľuďas, kričí len občas

Ø  prichádzame k Taj Mahal

Ø  reštika Maya, prvý lístok 750,-Rs / 10,-Rs

Ø  našiel si nás guide, security check, foreigner gents, indian...

Ø  nožík schovaj, tyčinku zjedz

Ø  Taj je veľký, pekný, voda čistá, hotel fajn, generátor hučí, len trocha výpadky nie dlhšie ako sekundu, (Miro je stále v sprche 23:03), zásuvky sú divné, v izbe je 30 vypínačov na stene

Ø  Počas jazdy autom šeci nás zdravia, mávajú nám, podávajú ruky, ponúkajú hašiš cigy J.

Deň 05

08/10/10

píše Miro

Ø  Roman zaujal munifikačnú polohu a držal ju až do skorých ranných hodín

Ø  Red Fort

=> Rakúšanky prekvapené, že sme si mysleli, že sú Nemky

=> Portugalčanka (WAU)

=> opice, papagáje

=> foto v leže – Maťo zaujal polohu ležiaceho strelca – veverička na ňom

=> Sid a veveričky

=> Sid MOVIE STAR na ...

Ø  obed na ulici – rukou ochytané všetko

Ø  oddych v parku, kde je zakázané piť, jesť a močiť

Ø  na odporúčanie domácich (stavbári nás volajú) prechádzame práve stavaným mostom cez riečku – chlapík serie pri riečke

=> to sa fakt nedá opísať, to treba zažiť (viď foto a video)

=> deti, rodinky a obyvatelia mesta srdečne pozdravujú

Ø  nasledovala miestna ¼

=> úžasne príjemné deti

=> chudoba

=> zdochnutý pes

=> prasátka na smetisku

=> žena opravuje dom (6 – 7 m²)

=> tuk-tuk driver ponúka kvalitný domáci produkt (hašiš)

Ø  foto pri rieke – výhľad na Taj Mahal

Ø  foto Black Taj Mahal

=> Chile, Argentína, Mexico trio

=> Texas, Oklahoma duo (žijú v Saudskej Arábii)

=> občerstvenie na príchodzej ceste ponúkajú chlapci 8 – 9 roční

=> good boy (učia sa slovensky)

=> ovievam ich kartónom akoby vejárom (šťastné úsmevy)

=> odprevádzajú nás na tuk-tuk (mávajú aj ich rodičia spoza stánku)

Ø  cesta späť s tuk-tuk rozdrbaným mostom za 50,-Rs.

Ø  rozlúčka s Raju na stanici

Ø  cikať sa nemôže hocikde

Ø  BIG SHOCK z miestnej čakárne

=> pred dverami kravské lajná

=> kravy vnútri

=> ľudia čumia, ležia, spia

=> kopec smradu

=> všetko v hindú

=> Nórsky turisti (pekná kočka)

Ø  ideme do UPPER CLASS WAITING ROOM (len pre 1st a 2nd class)

=> víta nás 25cm potkan

=> zapísať sa do knihy

=> chcú z nás vyžmýkať peniaze (keď máme lístky, ešte neznamená, že máme vstupenku na vlak)

=> potkan robí medzitým prieskum

=> robíme video docs

=> sme hladní a smädní

=> Roman išiel pre vodu – „cestou som stretol 5 potkanov a asi 10 000 vtákov“

=> myš vybehla zo šuflíka

=> Roman šiel kúpiť jedlo (videl 17,5 psíkov, 5 – 10 somárikov, 12 prasiatok, niečo medzi 300 – 6 000 ľudí, 3 potkanov a kvantum vtákov)

Deň 06

09/10/10

píše Maťo, potom Roman

Ø  Celin Dijón v aute v Nepále, to musíte zažiť

Ø  do auta vôbec nezateká, tropická búrka, banana plantáž, ryžové polia, oči sa zošikmievajú, Romanova čelovka svieti viac ako reflektor nášho povozu

Ø  cesta do Katmandu je fajn, škoda že nič nevidíme – je tma

Ø  večera – dal bath = 3 evri pre 3, čerstvý džús

Ø  Roman má náladu, že sa naťahuje s imigračným dôstojníkom J, možno dostane víza – teda všetci

Ø  asi má, keďže sedíme v aute

Ø  AUTO VÔBEC NETRASIE

Ø  vlak bol super, nejak tam ostalo aj trocha miesta na fľašu J

Ø  Ráno zistíme, že sme cestovali s nepálskou rodinkou. Zlaté bábo majú. Sme mu dali loptičku. Také zlaté, šli s nami až na hranice Nepálu – fajn ľudkovia.

Ø  v aute sme my + 2 Slováci + 3 Španieli. Ideme do Katmandu. Hotel za ešte oveľa lacnejšie ako India.

Ø  India: oficial porter - ....júci človek na trať

Ø  dobytkáreň vlak, meniaca sa krajina

Ø  na hranice ideme džípom – iba zhruba 15 – 17 ľudí, je to v pohode, batožina je ešte asi na streche

Ø  Nemky vracajúce sa z Nepálu

Ø  ženy začínajú byť krajšie

Ø  ostrejšie rysy

Ø  víza nikto nekontroloval, Roman a jeho dva pasy, český motorkársky team 6 ks (himalájsky team)

Ø  strom tanečník v strede poľa (auto skočilo uprostred písania poľa)

Ø  po hodine v zápche (ne našej) a po 3 „cigaretách“ Španiel rozumie po slovensky

Ø  príroda je pekná, škoda že nič nevidíme, je tma...

Ø  dnes asi Katmandu nestíhame, nevadí, prídeme zajtra

Ø  najesť sa v lokálnej reštike sa ukázalo ako fajn nápad

Ø  chlieb vo vajci

Ø  celo, celo, vamos – šup šup, davaj ho

Ø  charakteristika cesty: miestami súvislá vrstva asfaltu s výmoľmi a jamami sa strieda a prašným, kamenistým a hlavne dierami posiatym povrchom. Menej áut ako v Indii. Zotmelo sa skôr ako sa zotmelo. Prší. Diaľkové svetlá si podávajú ruky s motorkami a chodcami bez osvetlenia. Stierače podávajú nadľudský výkon, na vodu to aj tak nestačí. V aute hučí španielsky rap, Celin Dion alebo miestna hudobná scéna. Tma, oslepujúce reflektory, vreskot hudby, dážď, jamy. Ako stvorené pre tradičný slalom na ceste. Niekoľko odtrhnutých náprav nás núti spomaliť a obchádzať kdekoľvek na ceste stojace nákladiaky. Kvôli tme nevidíme strmé zrázy prudko blížiace sa k boku auta v zákrutách. Vlastne, niekedy ich vidno. Ľavé dvere s rachotom strácajú svoju plnú funkčnosť po tom, ako zlyháva výpočet na milimetre presnej vzdialenosti medzi okrajom cesty a práve obiehaným kamiónom. Pred vstupom do Katmandu 3 vojenské kontroly zisťujú, že sme turisti, a tak po 9-tich hodinách vchádzame do hlavného mesta. V uliciach je prázdno, len sem-tam miestni posedávajú pri ohni. Mesto spí. Štekajú psy. Zaspávame.

Deň 07

10/10/10

píše Roman & Maťo

Ø  príjemné zaspávanie za zvuku ticha, štekotu psov a prebúdzajúcich sa vtákov J

Ø  ráno krátke video o sedmospáčoch, prvá prechádzka ulicami Katmandu

Ø  príjemná teplota, neveľký ruch, sušiace sa posteľné prádlo, škola (viď tiež video)

Ø  čaj na recepcii, stretnutie s predajcom trekov – povedal, že počká, kým sa zobudíme, tak čakal

Ø  na schodoch stretáme Nemky, konverzujeme a zavedú nás na raňajky do „Nepali kitchen“, kde si Maťo a ja dávame tradičné švajčiarske raňajky a Miro müsli a omeletu

Ø  rikša? haš?

Ø  „timi ramro chou“, „ke kera dinush“

Ø  Miro je Nepali

Ø  Nemky, obchody, palacinka z ulice, fetujúce deti, Poliaci, kúpa treku 1, 2, šváb domáci, nočná terasa, rockové kapely v baroch

Ø  Žili sme chvíľu v minulosti, kým sme zistili, že v Nepále je časový posun 15 minút oproti Indii

Deň 08

11/10/10

píše Roman

Ø  raňajky v reštike na poschodí za stĺpom

Ø  kúpa leteniek KAT-DEL, pobyt 13:00 – 17:00 v trekovom obchode = bundy, nohavice, šatky, predavač nám ukazuje tibetské misky (rezonancia na hlave, s vodou...)

Ø  internet café – Nemky dobrovoľníčky v škole pre deti, Izraelčanka s koreňmi v Rusku, Taliansku a Česku; pekná Čilanka

Ø  krásne obrazy s horskými motívmi

Ø  pamiatky odkladáme po treku

Ø  večerná prechádzka po Katmandu s Izraelčankami, ktoré sa vrátili z Annapurna treku = „...now we don`t understand what is going on here...“

Ø  Švéd v obchode = info z treku o počasí, cenách ubytka

Ø  vynikajúca večera mo-mo + ryža + trstinový džús + paňmáma + slečna kuchárka v útulnej históriu dýchajúcej reštaurácii Yak Restaurant (viď video)

Ø  motorkou do hotela, balenie potrebných i nepotrebných vecí (ktoré nechávame vo vaku na hoteli a vyzdvihneme si ich po návrate z treku)

Deň 09

12/10/10

píše Roman

Ø  autom o 05:00 z Katmandu do Besishar, cestou nádherná scenéria zelene na oboch stranách = ryžové polia, listnaté lesy, banánovníky, rieka, slniečko

Ø  raňajky v reštaurácii s výhľadom, ginger tea bol black tea

Ø  autá stojace na ceste pri stekajúcej vode = autoumyváreň

Ø  lanovka na kopec = hinduistický chrám

Ø  mestský charakter Katmandu sa postupne mení na menšie rázovité dedinky / usadlosti, cesta sa zužuje a mení sa na súvislý štrkobetónovoprašnoasfaltový povrch s jamami, miestami ako pred týždňom pooraný

Ø  vystúpili sme v meste Besi Sahar, registrovali TIMS, dali si čaj, ovešali ruksaky mokrými tričkami, uterákmi, ponožkami a trencľami a poďho sme Bhulbule

Ø  miestni obyvatelia spočiatku nie príliš zhovorčivý sa postupom menili na otvorenejších a priateľskejších

Ø  stretali sme rôzne postavičky = obchodníci, pastieri, roľníci, domáci perúci si veci v prameňoch stekajúcich z okolitých kopcov, vyberačky a preosievačky kameňov a piesku na štrk, deti, ktoré vyšli v ústrety a bez okolkov začali rozopínať ľadvinku a hľadať darčeky, deti usmievavé a zvonivými hlasmi volajúce „namaste“

Ø  malý bambusový most, ktorý začínal v 1/3 rieky na obrovsko čiernom balvane

Ø  stretli sme Bielorusov, porter guide-a, ktorému neprišla skupinka turistov a tak sa vybral do Bhulbule čakať na inú skupinku turistov (nestačil nášmu pomalému tempu a tak asi po 5 zákrutách a asi 25 minútach nám odbehol), litovský pár, ktorý je na cestách 4 mesiace a prešli Rusko, Mongolsko, Čínu a teraz Nepál

Ø  obrovský visutý most, ktorý už toho veľa pamätá a drevené čierne trámy a dosky sú deravé a prehnité doviedol naše kroky do dedinky Khodi s asi 50-timi obyvateľmi. Tu sme sa zoznámili so sesternicami Punam (13r.) a Tanisha (11r.), ktoré nám ukázali hotel, kde sme sa najedli a strávili príjemnú hodinku lekcie nepálčiny (máme základný slovník). Bolo až neuveriteľné. Ako samé od seba súkali slová a frázy, ktoré spolu nesúviseli a preskakovali od stravy, cez zvieratá, mená, predmety, pozdravy až po oči, nos a číslovky... no nádhera. Na svoj vek inteligentné, starostlivé (od čaju, cez ryžu až po účet a, samozrejme, popri tom plynule konverzovali s nami v angličtine), zvedavé, usmievavé, oduševnené, úprimné a naviac nám ukázali kratšiu cestu do Bhulbule.

Ø  stretli sme Kanaďanku a po cca 35 minútach dorazili na prvý čekpojnt a ubytovali sa v treťom guesthause Arjun s terasou a zvukom burácajúcich perejí rieky Marsyangdi, samozrejme, po prechode tretím visutým, tento krát železným, mostom

Deň 10

13/10/10

píše Roman

Ø  cesta Bhulbule 08:00 – Ghermu 16:15 (po 4 hodinách obedňajšia zastávka v Bahundanda)

Ø  stretli sme viac domácich ako turistov. Vzhľadom na 15-dňový festival majú deti prázdniny. Hrajú sa medzi domami s loptou        , „vrtuľníkom“ z bambusovej palice a sušených banánových listov. Malé deti kakajú na ulici (mamy utierajú kameň aj zadok J).

Ø  Miro pomáha chlapcom niesť kýbliky na palici, najprv sa s údivom čudujú, potom s úsmevom kráčajú ďalej (jeden nesie jeden kýbli, druhý s Mirom na palici druhý kýblik). Keď chceme nakuknúť dnu = „nie, nie!!! it`sdirty!“ J

Ø  Cestu lemujú väčšie či menšie vodopády, blízke i vzdialené, s rachotom sa valiace či tíško cícerkom stekajúce do striebristo-azúrovej rieky uprostred údolia. Hlúčiky detí, malých aj menších, sa ako kŕdle vtáčat zhŕknu okolo turistov a švitoria „sweet? ... chocolate? ... pen? ...“.

Ø  Časť cesty vedie po tráve, časť je kamenistá, časť ešte (ne-)upravená pre autá (pôda sa zosúva a všade navôkol je oslnivo lesknúca sa sľuda) prechádza postupne viac a viac do vyšlapaných chodníčkov.

Ø  Ryžových polí je ako maku, ba ešte viac. Stúpame, klesáme, stúpame a tak dokola až do 1320m. Po kamenných schodoch kráčame hore (viď video) a pred celkom prudkým stúpaním na vrch do centra Bahundanda-y sa zastavujem v zákrute pred reštauráciou Monasalu. Majiteľ nás pozýva dnu, ideme na čaj a zdravíme dánsky okoloidúci pár. Konverzujeme. Prišli z Katmandu a Pokhary a trochu precenili kondíciu a najali si portera. Odchádzajú na dva krát zabudnúc sušiace sa tričko. Objednávame polievky (garlic, pumpkin) a tibetský chlieb. Okolo prechádza Brazílčan, Austrálčania (jeden bol 2x na Mt. Blanc-u / počasie nedovolilo dosiahnuť im vrchol), šerpovia, ktorých sme cestou stretli ako oddychujú v tieni stromu a pooddychovali si s nimi. Polievka chutí ako, ako... to sa nedá opísať... a rovnako i tibetský chlieb z ryžovej múky = treba ochutnať. Úžasné. Chuť kvitnúca na jazyku J. Majiteľ žil a mal obchodík 3 roky v Singapure, vrátil sa kvôli rodine. Načali sme pár slov a trénovali z 1. lekcie; bol otvorený a usmievavý, a tak sme dostali 2. lekciu nepálčiny. Obedná prestávka, vlastne zastávka na čaj sa razom prehupla do príjemného slnečného 2-hodinového posedenia. Cítili sme sa ako časť rodiny, splynuli sme s domčekom, domácimi, akoby sme neboli pred chvíľou prišli, ale boli tu odjakživa. Odchádzalo sa nám ťažko, no nie preto, že cesta viedla strmo hore... Odfotili sme sa a fotku pošleme.

Ø  krásna usmievavá žena v modrom

Ø  húpačka paraglajdového typu (viď video)

Ø  Na vrchu stretávame Nepálca, ktorý sprevádza v Nemecku žijúcu fotografku. Pred 2 mesiacmi sa vrátil zo štúdií v Londýne, ale chce ísť do Japonska alebo USA. Žije v Katmandu a prvý krát v stúpil do Himalájí.

Ø  Maťo sa chvíľu baví s domácim chlapcom o nožoch a ten nás posiela na 40 sekúnd vzdialený „temple“. Vyhliadka, ktorá sa nám otvorí nás zastihne nepripravenýh... nádherná panoráma striebristo-azúrovej rieky Marsyangdi, zátišie zelených vrchov posiatych ryžovými poliami, v diaľke vodopád a nad tou krásou týčiace sa štíty hôr. WOW

Ø  Prudší kamenistý zostup plynule prechádza do vlnitého terénu a míňame pastierov, zberačov, podomových obchodníkov s džúsmi z čerstvého ovocia, i dievča, ktoré nám vymieňa čerstvo natrhané mandarínky za cukríky a pýta si aj pre súrodencov.

Ø  Domáci nám hovoria, že do dedinky Jagat to budú ešte 4 hodiny, a tak tušíme, že dnešný plán cesty sa nám skráti. Nevadí. O to viac si užívame okolitú prírodu, plnými dúškami vdychujeme svieži vzduch a čerpáme energiu zo slnkom vyhriatych veeelikánskych skál. Nebojím sa povedať balvanov.

Ø  Stretávame Arona z USA, vlastne, dobieha nás po cca 20km trase z Besi Sahar-u a ideme ďalej spolu. Cestou sa rýchlo preplazí jašter a nechá sa vyfotiť. O pár krokov neskôr – frnk – prebehne druhý a tretí vykúka spoza skaly. Naproti nám ide stádo kôz, na priečelí domčeka zagúľajú očkami 4 malé kozľatá, z usadlosti sa stáva dedinka, domáci nás pozývajú do guesthausov, v priamom prenose sledujeme kohútí zápas a zaujme nás malebný domček s výhľadom na dvoj-vodopád. Tichá a príjemná pani domáca nám s pokorou a úctou ukazuje izby. Útulné a modré. Ubytovávame sa v „Rainbow lodge“. Z „balkóna si kývame s francúzskym párom, s ktorým sme sa stretli v Katmandu a pri večeri sa bližšie zoznamujeme s Aronom (prichádza z Číny cez Tibet, pracuje ako čašník – už nechce, a rád píše) a domácimi deťmi, ktoré najprv servírujú jedlo a potom sa popri nás hrajú... a stvárame pestvá spolu s nimi. Precvičujem, čo sme sa naučili po nepálsky, kotrmelce, „magic“, vajíčko stekajúce po kolene, hráme sa na pilota lietadla, sloníka, ukazujú nám mlynské kolá, Miro ich učí  mostík a dookola sa spolu bláznime pri hej-rup hojda. Prichádza ich sestra, ešte chvíľu s nami šantia a berie ich spať. Prišli ako dvaja bratia a domov idú ako chlapec a sloník... J.

Ø  Ešte sa na nás priskočí pozrieť zelená kobylka s krídlami ako list a hviezdami posiata obloha nám zaželá dobrú noc. Gherma Phunt.

Ø  po celodennom šlapaní sa cítime plní energie, pobolievajú len ramená

Ø  PS: Karkulka sa dnes rozhodla zostať žiť v Nepále, blízko Bhulbule. Prajeme jej všetko dobré a dúfame, že pošle aspoň z času na čas pohľadnicu. J J J

Deň 11

14/10/10

píše Roman

Ø  cesta Germa 08:30 – Tal 16:10 (12:30 – 13:50 obed v Chyamche)

V hoteli / guesthouse Rainbow sa spalo ako v bavlnke, zacvičil som si, vysral som sa a dali sme si raňajky s výhľadom na dvojitý vodopád. Pri našom odchode začali prerábať recepciu, ktorú najprv večer a potom ešte skoro ráno merali domáci majstri pásmom. Na cestu sme sa pustili neskôr ako včera, prešli visutý most a zahli doprava v Syange, prešli okolo skupinky turistov, kt. o niečo neskôr prešli okolo našej skupinky postávajúcej a pokukujúcej po banánovníku.  Na ľavej strane rieky začala mať cesta opäť širší a kamenistý charakter. Robia cesty nie len pre turistov, ale aj pre autá. Pred rokmi som mal sen – ráno sa prebudím, sadnem si na posteľ a odtrhnem si banán priamo zo stromu. Tak dnes som si ten banán z banánovníka odtrhol. Cesta sa ďalej kľukatila, videli sme aj upozornenie, že je vo výstavbe a miestami sa vyskytol kameňopád. Buď z odstreleného skalného masívu, alebo len tak, zosunutý z ťažkej váhy či pohnutý dažďom.  Pred Jagatom, na čo nás upozornili už domáci v XXXXXXXXXX , nám dal zabrať skalný stupák. A nielen nám. Aj ostatní turisti a dokonca aj šerpovia/porteri odfukovali ako rušne Orient Expresu za čias najväčšej slávy. Na vrchu oddychoval každý. Vlastne, okrem tých pár odvážnych turistov, ktorí si vybrali ľahšiu, ale dlhšiu, cik-cak cestu. K Jagatu sa cesta ešte mierne zvažovala a po vstupe do osady ( neviem či je to dedina, ale asi hej ) nás pozdravila milá stará pani sediac v príbytku pripravujúc stravu, voľne roztrúsené vylihujúce a spiace psy, TV hrajúce do ulice, telefónne a i-netové spojenie hlásajúce reklamné slogany guesthausov. Naproti tomu miestna škola musí robiť zbierku na nákup počítača za 45,000 NRP. Tak sme prispeli a nechali e-mial.  Som zvedavý, či a kedy sa im to podarí kúpiť ( a na čo to použijú ). Asi 1km za Jagátom sme poďakovali nášmu žltému melónu, že nás sprevádzal z KTH až sem, a že to Miro s radosťou nosil, a že to obaja vydržali. Ako sa na nás usmieval J ( viď video ), tak aj chutil.

Deň 15

18/10/10

píše Roman

Ø  aklimatizácia v Braga, jaskyňa „Milarepa cave“ 4050mnm ( 2,5 hod z Braga )

Hotel New Yak je super na prenocovanie, varia skutočne chutné a úžasné jedlá a domáci sú príjemní usmievaví ľudia. Ráno fotíme, perieme, zdravíme slnko, raňajkujeme vonku na slniečku s panorámou na Anapurny. Ochutnávame zemiačiky z cudzieho taniera na stole a tešíme sa z toho všetkého. V noci nás hriali obrovské huňaté deky v pastelových farbách až kým sme dodatočne použili ešte aj spacáky.  Najprv Miro, teda on hneď, potom Maťo a napokon po naliehavom a neutíchajúcom zvonení jačieho zvonca o pol 1 i ja. Pri prechádzke stretávame Izraelčanky bývajúce v hoteli cez cestu, prechádzame cez rieku na „yačie pole“ keď  predtým sa znenazdajky ocitáme uprostred yačieho stáda ženúceho sa na pastvu. S rešpektom a z patričnej vzdialenosti sledujeme „fighting yaka“ – po našom strach a hrôzu naháňajúcu kravu chlpatú rohatú. Rozhodneme sa vybrať na výlet a tak o pol 12 vyrážame smer Milarepa cave. Miro ostáva dole relaxovať ale ako sa neskôr večer ukáže, tiež si to vybehol, trochu inou trasou a zrejme sme sa na rázcestí pod gompou len tesne minuli. Prechádzame spomínaným „yačím poľom“, niektorým mohutným a dobre stavaným jedincom sa okľukou vyhýbame a vystupujeme hore do lesa.  Teda ešte pár záberov kamery a fotiek koníkov a malých yačíkov. Cestička vedie cik-cak v strmom svahu, ale keďže sa neponáhľame a nenesieme ruksaky a kde – tu sa zastavujeme a kocháme sa a tak je to v poriadku. Koberec z ihličia dláždi cestičku pod nami. Zhlboka vdychujeme príjemnú vôňu borovicového lesa, kocháme sa úžasnými výhľadmi na dolinu a okolité vrcholy všade navôkol. Nádherná úžasná príroda. Vo výške 3750mnm na cik-cakovej zákrute, kde sa povyše stretávajú dve cesty zdola, je skvelé miesto na fotenie s pozadím hôr. Po 1,5 hod stúpania nás pri gompe víta stádo srniek. Ťažko povedať, kto je viac prekvapený, ale nohy (pardon, kopýtka) vezmú na plecia ony. Sledujeme tabuľku s nápisom „XXXXX Milarepa“ za gompou doľava hore a opäť nám pľúca napĺňa hustá zelená vôňa borovicového lesa. Jeseň sa ukazuje opadaným lístím, aj keď niekde nevidno ani jeden listnatý strom. Na zákrute v asi 3900m je úžasný výhľad na Annapurnu III. Človek to vôbec nečaká a preto, keď vrchol vykukne, je to nádherné pohladenie. Cesta ďalej vedie cik-cak hore listnatým lesom. V tomto období príroda majstrovsky namiešala vôňu opadaného lístia s malými kríkmi, na ktorých sem-tam rástli plody podobné trnkám alebo čučoriedkam. Prekračujeme hranicu 4000mnm v asi 2/3 výstupu a nad bielou gompou napravo po udržiavaných schodoch z presne naskladaných kameňov vystupujeme k Milarepa cave. Kilometre vlajočiek lemujú svahy a okolité bralá navôkol a pri stúpaní po schodoch češú vlasy. Zapaľujeme vonné tyčinky ( zapaľovač trocha štrajkuje, ale Maťo nachádza zápalky ), chvíľu tlejú, rozhliadneme sa vôkol. Je tu niekoľko domov a opodiaľ záchody a stretáme domácich. Užasnuto hľadíme na Annapurnu III a ľadovec pod ňou. Po ľavej strane koryto, v ktorom sa v lete ľadovec lyžuje. Pod skalným bralom napravo sa pasie stádo srniek, malebná nádherná krajina. Pozorujeme srnky, vrchol, užívame si tú krásu. Zostupujeme skrehnutí, ale s príjemným hrejivým pocitom na srdci. Svetlo zapadajúceho slnka poskytuje prekrásne obrazy okolitých vrcholov a dediny, opäť vychutnávame vôňu jesene, opadaných listov a borovicového lesa. ( pri zostupe Maťo našiel Materinu Dúšku 3500mnm ) Letmo vnímame jemné tŕpnutie v rukách ( zostup 550mnm ) a napuchnuté dlane a brušká prstov. Prechádzame opäť „yačou lúkou“, v ústrety nám vychádza hnedá kobylka, ktorá nás vítala pri ceste nahor. Dávame si večeru, ochutnávame yačí steak a zemiaky veg. fried. S príjemným pocitom naplneného dňa, unavení a spokojní s vyvetranou hlavou zaspávame s úsmevom na perách.

Deň 16

19/10/10

píše

Ø  cesta Braga – Letdar ( obed v Geumsang 12:00 – 13:30 )

Ráno som sa zobudil bez budíka na zaujímavú kombináciu sna o K-1 a paneláku. Krátky výbeh na kopec, pripájam pár panorám a filmového materiálu. Obloha je krásna, bez obláčika s nádherným slnkom zaliatym masívom Annapurny. Ťažko sa nám odchádza, ale vykračujeme zľahka, pomalým tempom. Pri platení ešte syn majiteľov spomenie, že robí web-stránku, nie hotelu, ale celému údoliu aj s Manangom ( info o prírode, zvieratkách, trekoch a iných možnostiach ).  Prechádzame okolo kamenných dosiek s vysekanými nápismi , zrejme modlitbami.  Do Manangu je to našim krokom pol hodiny a hoci to zhora tak nevyzeralo,  je to celkom veľká usadlosť.  Majú tam kino alebo videoprojekciu, a zaujímavé tituly ( into the wild, Slumdog Milionare ). Takmer v každom hoteli je „bakery“ . Čapujeme vodu, natierame tváre a ostatné údy, slniečko sa opiera veru statočne. Druhá polovica Manangu je tvorená pôvodnými usadlosťami, úzke kamenné  uličky ( viď video ). Na konci Manangu sa opäť ukazuje masív Annapurny v plnej kráse. Za bránou Manangu bol taký domorodý ujo predávajúci šperky a keď ho chcel Maťo odfotiť, pýta 20 rupíí. Cesta ďalej vystupuje do XXXXXX a potom plynule stúpa a prechádza z kamenistého do prašného povrchu. Fotíme už asi 197 panorámu. Tých ako aj ostatných fotiek nikdy nie je dosť. Stromy ustúpili krovinoporastu, najmä jalovcu. V Gumsangu vychádzame na strechu hotela fotíme sa panoramaticky, so Sidom aj s opozdením ( či ako sa to volá ) a smejeme sa za každým ďalším samocvaknutím. Asi 10 min za Gumsangom je teahouse, kde sa väčšinou zastavujú miestni obchodníci či okoloidúci. Párkrát mám pocit, že na pár sekúnd nič nenesiem. Okoloidúca Nemka ma upozorňuje na spálené lýtka, za čo jej ďakujem a Miro s ňou prehodí pár slov. Po ďalších asi 30-40 min prichádzame k domčeku ( stop ), kde sa dá aj kempovať.  Hneď za ním nás poteší Gungsang Himal s ľadovcom a za mostom ďalej po ceste sa vyhýbame dlĺĺĺĺhej karaváne oslíkov. Hneď za mostom je teahouse , na roztomilej zvlnenej lúčke, ktorej zelený koberec poskytuje potravu pre oslíky a nám pastvu pre oči. Asi 25min pred Yak Kharkou sa cesta kľukatí okolo kopcov vybiehajúcich nad 4 možno až 4,5 tis., keď tu na nás vykukne malé stádo srniek. Ako japonskí turisti vyťahujeme všetky objektívy čo máme a so zatajeným dychom fotíme  točíme. Vietor fúka smerom od nás ( teda smerom k nim ), vetria nás a pokračujú ďalej hore. Míňame pár osamelo stojacích starých usadlostí, prechádzame cez prvý hotel, kde domáci sedia v čiapkach a páperových bundách. My v krátkych tričkách postupujeme ďalej, cez betónový most, ktorého časť zábradlia skláňa hlavu k potôčiku a oddychuje. Napravo sa kolóna turistov štverá hore na kopec, zrejme na vyhliadku. Vchádzame do Yak Kharky, zdravíme v čiapkach a bundách oblečené pekné turistky, obdivujeme malebné domčeky pri hoteli Gangapurna a na konci osady vidíme dvojmo. Vlastne sú to sestry dvojičky, každá na jednej strane chodníka. Vystupujeme k hotelu asi 10min nad Yak Kharkou, kde nás informujú, že sú plní. Obliekame bundy, chvíľu necháme oddýchnuť ramená a pokračujeme do Letdaru.  Na kamenistej mierne sa dvíhajúcej lúke sa pasú yaky a kone. Je tu aj usadlosť hlásajúca „porter-and-horse“, vychádza z nej starší pán, zdravíme ho a on plynule Nepálsky začne konverzovať s Mirom J. Slniečko pomaličky, ale isto, klesá, miestami až za 4,5 – 5 tis m vysoký obzor a vietor fúka raz silno, raz mierne, inokedy zas chladno. Netrvá dlho (aj keď sa nám zdá že hej) a zočíme hotelík. Prechádzame cez 85m dlhý visutý most a zbadáme ďalší hotelík asi o 200m ďalej.  Nevládne vystupujeme po schodoch do toho bližšieho a na priamu otázku dostávame odpoveď – áno ešte máme voľnú jednu izbu – 3ka. Berieme, odkladáme veci a poďho večerať. V jedálni stretávame niekoľko neznámych turistov, 3 novozélanďanov („cold beer“ v Tal) a čo to zjeme (hlavne „strong garlic soup“) a zabavíme jedno kolo chuja. Sprcha je vedro, zachod je na prízemí a montujú novú neónku na poschodí. Napájanie solárne dnes asi oddychovalo, lebo večer svietime sviečkami. Romantika ako vyšitá, pri stole 6 chlapi. Sediac pri dverách, ktorými stále častejšie niekto vchádza a vychádza, nás povzbudí v odhodlaní ísť spať. Vychádzajúc z jedálne ešte intenzívnejšie vnímame vonkajší chlad a vlhko a sme radi, že máme izbu a v nej 17°C o 19tej hodine a balíme sa do spacákov a veľkých, huňatých a teplých diek.

Deň 17

20/10/10

píše

Ø  cesta Letdar – Thorung Phedi (vynikajúce jabĺčka v teashope za dreveným mostom).

Na naše doposiaľ zaužívané tempo sme túto trasu (prašno-kamenno-kríkovú) preleteli takmer nadzvukovou rýchlosťou. Obdivovanie krás okolitej prírody prerástlo v sústredené dýchanie a kráčanie vpred kľukatiacou sa a mierne dvíhajúcou sa cestou. Asi 10 min za Letdarom na ľavej strane  je roztomilé malé jazierko s priezračnou vodou, cez ktoré vidieť dno a na hladine sa zas zrkadlia okolité vrchy. Nádhera. Vzadu sa majestátne týči Gangapurna z času na čas zahalená do oblakov (akoby potrebovala prepudrovať) a opäť sa ukáže v plnej kráse. Zhruba v strede medzi Letdarom a Thorung Phedi je rozostavaný visutý most (viď. video), potom cesta klesá k drevenému mostíku, aby vzápätí, viedla cik-cak prudko hore. Toto krátke stúpanie vie odobrať slušnú zásobu síl, preto je miestny teashop srdečne vítaný. Najmä keď ochutnávame červené jabĺčka šťavnaté a plné chuti. Ďalej cesta už len mierne stúpa a vedie cez pásmo zosuvu kameňov, balvanov a kamenistej pôdy až k Thorung Phedi. V príjemnom prostredí širokej doliny. V lete tu vie rieka celkom iste zmohutnieť, ale v tomto období pôsobí ako tenký pramienok vlasov. Hotel pojme cca 200 ľudí, rezervujeme si 3-ku izbu s WC a ochutnávame miestny škoricový koláč. Mňam. Po asi 1,5 – 2 hod. od nášho príchodu už je hotel plný. Vonku, ak práve nesvieti slnko, je celkom chladno a tak sadáme do jednej z jedálni a dávame onion garlic soup. Cestou medzi jazierkom a mostíkom na malom vŕšku sme stretli dvojicu izraelských dievčat, ktoré si užívali okolitú prírodu a život spevom a raňajkujúc. Mimochodom ešte sme stretli skupinu 6-tich a potom ďalší pár izraelských turistov. Akoby celý Izrael po službe v armáde cestoval po Nepále J. Už v Letdare sme sa stretli s NZ a tu sme zahrali karty aj s Izraelčankami, niečo ako 3hore, farár a podobne. Zabavili sme sa, zistili že jeden NZ je Španiel a začal rozumieť Anglicky. Poobede (14:40) sme si s Mirom urobili výlet do High Campu a stálo to za to. Vyšli sme ešte na taký menší kopček na High Campe porastený nespočet stúpami z kameňa s najväčšou na vrchole. Jediné, čo sa dá k výhľadu povedať , je s dovolením citát staršieho pána s bielou bradou z Nevady, ktorý ma odfotil,: „Words just cant describe this“. V jedálni sme stretli postaršieho pána ktorý si k nám prisadol a bol to Svajčiar z Basil. Bol to veľmi sympatický usmievavý človek s prehľadom o svete a o živote ako takom. Po nadviazaní konverzácie sa ukázalo že cestuje sólo ale v Brage si už musel vziať nosiča nakoľko už má svoje roky a síl ubúdalo. (klobúk dole, ja v jeho rokoch keď ešte budem môcť sám chodiť budem rád J). Bol v Nepále už veľa krát aj na konkrétnom Treku. Vravel že veľa vecí sa tu pomenilo odkedy tu bol prvý krát v roku pána 1979. Jeho plán cesty bol prejsť Thorung potom do Jomsonu a neskôr to má namierene do Horného Mustangu.

Deň 18

21/10/10

píše

Ø  cesta Thorung Phedi (5:55 – 16:00) – Muktinath (Thorung La Pass 10:40 – 11:10)

Vstávali sme 1x ešte za tmy. Dvor sa postupne napĺňa turistami („groups“) a oslíkmi. Zjeme raňajky, nájdeme portera a vyrážame. Do High Campu je cesta rovnaká, ale zťažka sa s ruksakmi dýcha. Srdce bije ako zvon, každých asi 20 krokov prestávka. Hmla je ešte dosť nízko, okolité svahy sú pokryté námrazou a jemnou vrstvou snehu. V High Campe sme na chvíľu skočili do jedálne ohriať sa a neplánovane, no o to príjemnejšie, predebatovali s miestnym chlapcom o Budhizme v Nepále, Nepálcoch, obraze i osobe KarmaPa. Príjemné naladení vychádzame na slniečko, prudko zabáčame doľava a konštatujeme, že do 7 až 7:30 hod je cesta v tieni a klzká a tým pádom strmý zráz dole sa zdá ešte prudší najmä pri šírke cesty asi tak 2,5 nohy. Krátky stupák otvára pohľad na koryto ľadovca, v ktorom je most a po náprotivnej strane pokračuje cesta nahor. Odtiaľ už na dosah (alebo 15min) vidíme čajovňu. Stále dýchame zťažka, vzduch v 5000mnm je ešte o niečo redší. Aj keď nohy by behali ako srnky. Dávame čaj, fotíme sa v útulnom prostredí čajovne aj so Švajčiarom a pokračujeme ďalej, zatiaľ čo krajina navôkol dostáva kamenistý ráz. Cítim sa ako srnka, ale stále sa dýcha ťažko. Jedna súvislá veta sa nedá povedať na jeden výdych. Na jednu vetu potrebuješ aspoň 3 nádychy. Miro šliapne do kroku, predbieha skupinku Talianov a keď už je 2 metre pred nimi, takmer kolabuje. Výhľad na vrcholy za nami je úžasný, až kým sa nestrácajú v hmle. To už sa nám ale po troškách,  a neskôr v plnej kráse, odhaľuje Thorung Peak naľavo a Yak Mekong na pravej strane. Ticho navôkol je upokojujúce a vrýva sa priamo do duše. Dosahujeme 5416mnm, vychutnávame slnko, vietor, hmlu, vlajky, čaj v teahouse, fotenie, fotenie so Sidom, fotenie turistov, zber kameňov, slnko, oba po stranách stojace vrcholy, vietor, Himaláje. Po pol hodinke nás chlad (teplota 0,9°C) a hlavne vietor posiela na cestu dole. Vidíme snežný previs na Thorung Peak-u pripravený na lavínu (jednu sme počas cesty nahor počuli s dunivým rachotom padnúť), počujeme, ale nevidíme kameňopád. Cesta je prašno-kamenistá, cik-cak vedie pomedzi a cez malé či väčšie „vŕšky“ vytvorené lavínami alebo vodou stekajúcou v lete do dolín. Veľa tatroviek štrku a kameňa sem navozili. So sedla ideme medzi poslednými dnes a vychutnávame ničím nerušenú prechádzku.  Okolo prefrčí cyklista na horskom bicykli. Míňame sa s českým párom z Thorung Phedi, ktorých kolená začínajú bolieť tak ako nás. Zostupujeme ďalej po kamenistom povrchu, široko ďaleko bez známok života, prostredie ako v „planéte opíc“. Cesta sa zdá byť nekonečná, keď naše osamotené existencie poteší oproti idúca malá karavána oslíkov nesúca potravu a matrace do Thorung Phedi. Majú pred sebou ešte dlhú štreku. Hneď nato zbadáme, ako malé svetielko na konci tunela, v diaľke pod nami domčeky. Od 4500mnm začína vystrkovať rožky trávnatý porast, ale kolená sú stále rovnako namáhané. Vysielajú signály S.O.S a túžia po malom kopčeku alebo aspoň rovinke. Zatiaľ však všade kam zrak dovidí a nohy prejdú je šikmá rovinka. Skúšame chôdzu doboka, dozadu, do 2. Boku, postávame, ideme dopredu, odfukujeme a tak dokola. Nepotíme sa ale čúrame. Dosť často. Krajina navôkol zdá sa byť suchá, prírodné zavlažovanie príde isto vhod. Prejdeme ďalších pár šikmých, ako aj točitých šikmých roviniek a chvíľu oddychujeme a meníme prepotené dresy na čaji v CLAMBRE ? Čaj ako z plesnivejúceho citróna nechávame napospas osudu a pokračujeme dole. Ostáva cca 300 – 400 mnm šikmých roviniek. Miesta po ktorých šlapú naše nohy v lete obmýva dravá riečka stekajúca z vrcholov. Vychutnávame kratučký briežok smerom hore z jedného z korýt. Prechádzame visutým mostom, ktorý sa tvári ako uzavretý, čo usudzujeme podľa kameňov navŕšených pri vstupe a roztrhanom pletive po  stranách. Veď je dlhý asi 90m a vysoký asi len 50m. Á, skoro som zabudol, na križovatku, asi 200m za CLAMBRE treba odbočiť vľavo na Muktinath. Cieľová šikmá rovinka sa zdá byť dlhšia ako celá trasa doteraz, najmä keď pokračuje aj cez Muktinath. Náplasťou na boľavé kolená je pohľad na dedinku i jeseň všadeprítomnú na stromoch podobných našim topoľom. Provincia Dolný Mustang nás privítala vskutku malebne. Zdravíme už ubytovaných Čechov, mávajú nám Novozélanďania milo pripravení našim príchodom „yes, we did it“ a tretí hotel s názvom Mona Lisa sa stáva pre dnešok našim útočiskom. Aká to úľava vyzuť sa a vyložiť si nohy ... J

Deň 19

22/10/10

píše

Ø  cesta Muktinath (9:10) – Jomson(17:30) (obed v Elke Blakti???) 13:00 – 15:00

V noci 2x z plného hrdla a ešte viac podivuhodne revali ..., veru, kto XXXXX čo za zvieratá? Na prebudenie to stačilo a celkom sa pri tom zvuku nedalo spať. Skoro sme sa pripojili k Antoniovi, ale vyrazil o 1 hod skôr. Ostatní dvaja NZ sú leniví a idú džípom za 700,- NRP. „jeep station“ vyzerá byť od Muktinachu v každej väčšej dedine. V Karkote kupujeme jabĺčka a naproti tomu, čo hovorí mapa, je to len 10 min od M. Jeseň tu prekvitá v plnej kráse. Pestrofarebné stromy, záhrady plné zeleniny, jablone ovešané plodmi... nádhera. Úroda je tu asi o mesiac neskôr ako na druhej strane Thorung La Pass. Architektúra i políčkami posiate údolia tiež majú iný nádych. Úžasný je pohľad na údolie, keď sa hrá tieň so svetlom a naháňajú sa po piesčitých a kamenitých vyprahnutých svetoch, zelenohnedých poliach, zasnežených kopcoch či na bielo omietnutých domčekoch. Dedinky Karkota a Klingor si udržiavajú starobylý ráz, ktorý pripomína vzhľadom ( prírody ) i jesennou vôňou a celkovo pocitovo naše dedinky. Z Kagbeni nám oproti vychádzajú motorky i nákladiaky. Za KLINGERom ( asi 20 min ) sa vydávame ľavou cestou a obchádzame tým Kagbeni. Brodíme sa stádom kôz a kocháme sa prériou nad Kagbeni a čudujeme sa, prečo tu niet domov. Stačí natiahnuť elektriku zo stĺpu a postaviť – hovoríme si. Keď tu zrazu nás z omylu vyvedie, lepšie povedané vyveje silný vietor. V skalnej úžine nad Kagbeni robíme horolezecké fotky a po poslednom strmom zostupe do ELKE BLAKTI ???  sa zastavíme na obed. Stále veríme, že prestane fúkať, ale ono nie. V údolí Kali Gandaki je jednoducho veterno. Rieka v tomto období nie je veľká, a tak si vyberáme jej priestranné koryto ako skratku. Neskôr celá „mizne“ v koryte, a aj keď opäť vystupuje a vedie po jeho okraji, ostávame. Veď kedy sa bežný Slovák prejde suchou nohou v koryte Himalájskej rieky hľadajúc fosílie... J A že teda Maťo s Mirom našli ! Naskytajú sa nám úchvatné obrazy vyvrásnených alebo XXXXXXXXXXX skalných masívov po oboch stranách rieky, v priesečníku s korytom XXXXXXXXXX sa z oblakov v diaľke vynorí na chvíľu jeden z vrcholov Muktinakt Himal. Dusivý prach do očí vháňajúci vietor neutícha, a tak „prechádzka“ nekonečným širokánskym korytom Koli Glendeki až k Jomsonu je skutočný zážitok. Asi 2x vystupujeme z koryta na „normálnu cestu“ a stretáme, okrem džípov a motoriek, aj tri kravy, tzv. mobilné praky. Okrem 140 mil. rokov starých fosílii nachádzame aj o niečo mladšie – teniska Goldstar, uzáver z kečupu, artefakt igelitového vreca, či už temer suchú a tvrdú stolicu  (zrejme miestneho predka) kravy. Vystupujúc z koryta vchádzame do starého Jomsonu. Mesto pôsobí inak ako útulné dedinky doteraz. Hoci zaujímavé ulice sú chladné a vytvárajú dojem odstupu od prívetivosti, ľudskosti, úsmevu a tepla domova, na ktoré sme boli doposiaľ zvyknutí. Prechádzame okolo múru s klincami zboku modrým železným mostom na druhú stranu  a opäť ten zvláštny pocit, tento krát vyvolaný ostnatým drôtom, ktorým je obohnaný armádny výcvikový priestor a škola. Víta nás Tomáš, ktorí sa s Janou ubytovali v hoteli Om za 700 ,- NRP. Ideme si po pečiatku a hľadáme niečo lacnejšie. Na 3. pokus nachádzame izbu za 350,- NRP v hoteli Xanadu s útulnou a príjemne pôsobiacou reštauráciou, výborným yačím steakom, v menu sa nenachádzajúcimi, ale napriek tomu pripravenými a chutnými veg. Fried potatos, gazal cake ... jednoducho „mito khana tza“ a mňam. A to ešte spomeniem peknú v bielom oblečenú čiernovlasú v USA 2 roky študujúcu slečnu, čo býva za dverami so zrkadlom v reštaurácii.

Ø  Hláška dňa: „Nohavice som si už musel oprať, lebo boli od hovna.“

Deň 20

23/10/10

píše

Ø  bus Jomson – Ghasa (9:00 - 12:00), cesta Ghasa – Dana (12:15 - 17:40) (obed v Kopchepani (14:00 – 15:15)

Dobre, že sme si večer objednali raňajky ľahšieho typu, lebo o 9:00 sme pripravení nastúpiť do busu do Glasy (do Tatopani priamo nepremáva). Trochu narýchlo, keďže ďalší ide až o 12:00, kupuje Miro vodu zo „SWDS“ zadarmo, platíme účet v hoteli, kupujeme lístky na bus, hľadajú nám miesto na sedenie, lebo už je vypredané, nakladajú nám batohy (alebo skôr nahadzujú) na strechu a to všetko už ani neviem v akom poradí. Sedíme chrbtom k smeru jazdy a nechávame Jomson na pospas prebúdzajúcemu sa ruchu „veľkomesta“. Lietadlá pristávajú a odlietajú s turistami do Pokhari alebo s Indami smerujúcimi do Muktinaktu. Obklopení spolucestujúcimi si razíme cestu riečnym korytom Kali Gandaki, míňame peši putujúcich turistov, vzdialené či blízke vrcholy hôr, sem-tam míňame, ale väčšinou triafame všadeprítomné výmole a jamy, neraz cúvame na miesto, kde sa dá na centimeter presne obísť s protiidúcim autobusom alebo nákladiakom, prechádzame malebnými dedinkami, tiež cez „deligtful capital of Apple“ (Marpha), trmácame sa doslova cestou necestou, potokom, blatom, skalnou úžinou, kolesami tesne ponad okraje 2-70 m zrázu, podávame pomocnú vodu a jablká tým menším spolucestujúcim, sledujeme, ako sa opäť mení okolitá flóra a teplota s klesajúcou nadmorskou výškou. V Ghase dostávame ďalšiu pečiatku, zastavujeme pod uhlom na konečnej, rozdávame deťom loptičky na šnúrke, upokojíme trochu rozkmitané vnútorné orgány a šup ho opäť ruksak na plecia a krok – sem – krok  - smer Tatopani. Teplota sa vyšplhala až na krátke rukávy a ako Miro neskôr poznamená „predtým, hore, boli tie vrchy zasnežené a hnedé a teraz sú tiež zelené a hranaté“. J Neďaleko výstupu (tento krát z busu) prechádzame z cesty mostom na turistickú trasu vedúcu pásmom lesa. Opäť počujeme cikády, hukot valiacej sa vody pomedzi balvany a opäť cestu dláždi sľuda. Zostupujeme pod hranicu 2000 metrov nad morom a prechádzame menšími usadlosťami, ktoré by sme ani nenazvali dediny. Obedujeme v prvom guesthouse napravo v Kopchepani. Pri našom príchode domáca (mama) práve dokončila kúpanie svojich 3 detí. Ku podivu sú mierne ostýchavé, čo postupne prekonávajú fixkami, pastelkami a loptičkou ktorú im dávame. Na obed čakáme dlhšie, ale odmenou nám je vynikajúca chuť domácej, čerstvo natrhanej zeleniny. Zostupujeme nižšie cez ďalšie malé usadlosti a nie je to prvý krát, čo zbadáme volejbalové ihrisko. Malé kuriatka cupitajú za mamou – sliepkou, dievčatá živo diskutujú pred guesthous-om, chlapec nám ponúka LASI ??? a deti švitoria známe „pen, pen, sweet, sweet“. Na visutom moste si všimneme balvan rozlomený na 2 časti v rieke s tak rovnomerným a čistým rezom, že by sa zaň nehanbil nejeden chirurg. Zrazu sa most začne kývať zo strany na stranu spolu s nami. Spozornieme a zbadáme 5 špuntov utekať smerom k nám (viď video). Už keď si dali tú námahu a pribehli, dávame im „sweet“. Cesta sa mierne zvažuje smerom hore a za jednou zo zákrut sa odkrýva nádherný vodopád. Pod ním je útulná reštaurácia a opodiaľ altánok dole pri rieke. Bláznov si z nás robí v korune stromu skrytý vtáčik, ktorý si píska ako virtuóz, no keď zastaneme, že si to vypočujeme, stíchne J. Miro odvaľuje obrovský balvan z cesty, zdravíme sa s holandským párom, ktorý priletel z Pokhary do Jomsonu a je na 6 dňovom treku späť a potom park Clitwon a Thajsko. V prvom guesthouse napravo v dedinke Dana sa dáme do reči (hlavne neverbálnej) s miestnou trojicou chlapcov a vymieňame perá za pomaranče. Spokojnosť na oboch stranách s týmto bártrovým obchodom je spečatená úsmevmi a fotkou. Záhradou a úsmevom domáceho pána nás zaujme guesthouse Annapurna (druhý napravo) a zakotvujeme. Vychutnávame vôňu pomarančov, veľkých grepov. Dokonca i rajčiny rastú na strome. Do nosa nám stúpa nádherná plná vôňa a domáci pán nám ukazuje strom pri plote, z ktorého sa šíri. Večer pozorujeme hviezdy, vychádzajúci mesiac a privítať nás prichádzajú svetlušky. Krása.

Deň 21

24/10/10

píše

Ø  cesta Dana-Slikka (9:15 - 18:40), (obed Glora (14:20 – 15:40)

Ráno v dave, zahrali sme si CB (Caramboard), už vieme zhruba pravidlá. Domáci pán nás po dobrých ......

poslal zadným vchodom na turistickú trasu, kde sme videli úžasný domácky a dedinský život. Turistická trasa sa zrazu skončila a zmenila sa na frekventovanú prašnú cestu.  Časom sme zistili, že naše uteráky sa súšia na batohoch - ....

Snažili sme sa o návrat na turistický chodník, našli sme a začali po ňom stúpať nahor. Po cca 5 min. sme narazili na domácich, ktorí nám vysvetlili, že sa tu chodník končí a musíme pokračovať po ceste.  V podstate to už bolo aj tak jedno. Naše sinavé pokožky sa už nijako nemenili. Dorazili sme do TaTojaki, kde sa nachádzal termálny prameň ,, búja....“  Náš zámer zostať 2 dni spustil akciu vyhľadávania hotela. V snahe o urýchlenenie sa Miro oddelil a šiel zistiť hranice mesta, a kde sa kúpele nachádzajú.  Kúpele boli v jednom betónovom bazéne pri ceste (tej istej). Voda bola údajne úžasná. Miro šiel ....  za chalanmi oproti cez mesto až sa dostal do východzieho bodu rozdelenia. Chalani nikde. Hmm! Vrátil sa teda k Hot Springu s myšlienkou, že veď preto sme sem prišli a tu sa určite stretneme. Prešlo 30 min. a stále nič. (mesto na prieč za 7 min.) Miro si hovorí, ,,Ej, Kua, tu niečo nepasuje “. Prechádza znova mestom, bombarduje hotely no bezvýsledne. Za mestom sa ide na to vyčúrať. Kontrolujú to policajti - .... kde sa dozvie, že chalani odišli z mesta a pokračovali smerom do Gha... Stretli sme sa na rázcestí, kde Roman s Maťom čakali pred odbočkou na Gha...  Cesta smer Ghora – HE-E-HE-E kšeftujeme s deťmi pomaranče a mandarínky za peniaze a cukríky.  Maťo začína štrajkovať a vyhráža sa, že už ďalej nejde. ... sa dostávame na predmestie Ghavi, kde sme sa posilnili spolu s Holanďanmi stopli sme náklaďák, naložili doň Maťa spolu s batohmi, nalepili známku a poslali do dediny SHIKA. Roman s Mirom išli peši a užili si cestu len tak, na ľahko. To sa dá len zažiť alebo pozerať na foto a video, už máme asi 800 videi a xxxx fotografií. Do SHIKA prichádzame po tme. Cesta mala podľa domácich trvať jednu hodinu, ale vzhľadom na to, že sme o...ávali  každé ryžové zrnko tak sa nám to kapánek natiahlo. Tento krát hľadáme Maťa s hotelom. Prešli sme celú Shiku, ktorá bola väčšia ako sme predpokladali (väčšia než Tatojani s bazénom). Zrazu oproti nám ide nákladné auto. Je tma. Ostalo stáť.  Vystúpil delaják , ten istý, ktorý viezol Maťa s batohmi a navigoval nás do hotela. Všetci sme sa smiali. Na cestách sa nám neustále dejú situácie, ktoré akoby nám ukazovali, že tu nie sme sami. Vesmír nám praje, podporuje a pomáha nám. Teší sa z toho ako skúšame a ..zíme .... Ďakujeme!

Deň 22

25/10/10

píše

Ø  cesta Slikla – Glorepani

-          Roman točí, fotí panorámu, došli baterky

-          Ranné nabíjanie, nekonečný hlad

-          Lákajú coconut biskuts vo výklade tak nakoniec padnú dva balíčky za 30 rps cca. ale dačo nie je v poriadku, lebo dátum výroby je 2066 a exspirácie 2067/4. Treba ich rýchlo zjesť.

-          Pes/ potkan Maťo zožral kúsok tíb . chlieb

-          Pokorili sme rekord v opustení miesta spania : 9:40

-          Vložka  : keď som čakal na 2 ks pod...  sám v hoteli prisadol som si k peknej aziatke – amíčke (Korea – New Jersey) Kristína – Maťa prop  sympoška, inteligentná, nevadilo jej garlic smell .... v práci a cestuje cez Tibet, Nepal, Korea...

-          Cesta vrchom ,,Taťa“ bola úžasná, to sa nedá opísať , to auto prešlo hádam po všetkom čo sa mi ani zďaleka netvárilo ako cesta a nepreháňam. Jeden meter hlboké rigole, 100m zrazy ....pohoda.

-          Bolia ma ruky, zapieram sa o strechu, aby som nevyletel. V kabíne sme 5 ti a ja facca marišku pieta majú na kolenách. V podstate to je zásobovanie vozidlo, pár .....a .... v Shike.

-          To auto vážne prejde všetko, parí sa z neho, iskrí, hučí, ale ide

-          Vložka: cesta prebieha normálne HE-E-HE-E-HE šľape jak kone furt do kopca.

-          Čaj u domácich – foto

-          Oblík – boľavá noha

-          Kit,,,- zodraté no ....

-          Pekné scenérie, les, hory

-          Domáce slečny medzi Gorapni- cítime

-          Fajn hotel, super džús, jablko, mňam

-          Gorepani – konská voda

-          Tatopani – teplá voda

-          Vk teams spoznáš podľa vysielačný, ..ptovať

-          Izraelčania – 6 ks vyrážajú zár... s nami , prichádzajú neskôr stretli sme ....

-          Ďalšie Scipoy hádam už final však

-          Mačka v hoteli, v reštike, prítulná, je to kocúr, 1 rok

-          Som skvelý porter (keď mám auto)

-          Roman : Prvá vec, ktorú som ráno videl bola podprsenka – na drôte (bohužiaľ)

-          Heslo dňa : ..EM dole, žimne mi mrch.  ??

-          Pes utrhnutý z reťaze

-          Ohrievame si gule a kocúra pri piecke

-          Ževraj úžasný Apple pie (oproti) (dám si ráno)

-          Stretli sme bratov čechov (lezcov 70...)

-          Susedia húlia gandžu , cez tenký prúžok, svetlá ...

-          Kúpil som si mramor – 3usd

Deň 23

26/10/10

píše

Ø  cesta Glorepani -  Sudame (obed v Tlikledbunga 14,00 – 15,00)

Ráno, nielen nám robia Annapurna + Doulaglir modelky pri východe slnka. Roj turistov sa presúva na Poon hill dvaja, Miro a ja ostávame. V noci voľajaké zviera chodilo po uliciach medzi hotelmi, lebo psy sa išli zblázniť. Aj ručalo aj funelo, niečo medzi psom, jakom a medveďom. Cestou dole sme nestihli počítať schody, ktoré sme prešli plynule do opäť rozprávkového lesa. Šľape sa mi dnes lepšie ako včera, aj keď hudbu nepočúvam s elánom. Naozaj, stromy sú obrastené machom, koreňmi a lianami, konáre obdivuhodne krivolakých tvarov, žlté podlhovasté listy visia ako vystrihnuté z indickej čelenky. No, kúzelné. Najmä v časti s malým vodopádom, murovaným mostom a prírodným climeno- rastlinným previsom. Opäť pribúdajú na ceste kamene. Vidíme v priamom prenose riekanku a tie opice z 1 tŕnia štrng brnk do 2. tŕnia a potom hop, skok z konára na konár. Stretávame skupinky turistov z Nemecka, no vyzerá to skôr, že sme práve prekročili Nepálsko- Japonské hranice. Likvidujeme keksíky, zásoby vody a kolená na skalnatých schodoch, na ktoré sú od Bon Tentli neustále v ceste.  Nekonečno zdá sa byť malé a ohraničené v porovnaním s počtom schodov. Aj R. Muller by porozmýšľal  a zmenil názov pesničky ak by tadeto šiel. A kto vie, a tu Led Zeppelin neboli na dovolenke, keď potom zložili Stairway to heaven. Maťo chodí od domu k domu a hľadá kukri nôž.  Buď nemajú alebo áno a nechcú vymeniť. Kde-tu sa medzi kopcami zablysne masív Annapurny a hneď to skrývajú oblaky. Opäť počuť cikády a malé mušky nedajú pokoj. Výhľad na dedinky a polia na okolitých kopcoch je očarujúci. V diaľke hore sa pasú ovečky. Pod hranicou 2000 m začala žatva a ryžové trsy nakladané na poliach vytvárajú dojem práve tkaných kobercov.  Obedujeme v T v guest lonse pri vodopadajúcej rieke s milou a usmievavou slečnou, paradajkovým stromom, trsom trávy a sem tam prechádzajúcimi slíkmi , turistami a por..mi. Školáci idú zo školy , japonskí turisti oproti, domáci nás presviedčajú, že Bliretontli dnes nie.  Majú pravdu. Hlavu skláňame v Amerika Lodge na dolnom konci Sudomea, zoznamujem sa s miestnou slečnou, novými nepálskymi slovíčkami, psíkom Timi, ktorý cez deň odpočíva, ale v noci  je na stráži s nádhernou nočnou oblohou, po.....

Deň 24

27/10/10

píše

Ø  cesta Sudame –Pokhora (8:30-12:00) z Naja Pulu 11:00 taxi, . V noci je trocha zima na hlavu (na stene je predelené okno spoločné pre Zizky bez skla, no obviazaný sveter okolo hlavy to spraví. Raňajky ovocné (musli, pudigdy) sú chutné a teplé. Zdá sa ,že sme naozaj na frekventovanom úseku – turisti sa začínajú rojiť už od rána. A opäť vedú japonskí. Balíme aj bambusové palice  a s vidinou rovnejšej rovinky  bez kamenných schodov vykračujeme. Ryžové polia žiaria žltozelenou farbou v rannom slnku. Tie pokosené zase lákajú ľahnúť si na ryžový koberec a leňošiť. Priezračná voda rieky lemujúcej cestu  priťahuje mladých Japoncov i Mira schladiť si nohy. Po ráne vôbec nie je studená. V krátkom stúpaní nás predbieha Nepálec na koníkovi a vo vrcholnej zákrute sa otvára výhľad na dolinu pod nami. Rieka, ...most, roztrúsené usadlosti po svahu, ryžové polia, školáci na ceste do školy. Príjemné pozastavenie. Prechádzame malými usadlosťami a úsek cesty pred Birettont je vysekaný v svahu. Badať stopy po zosuvoch pôdy a kameňa. Po pravej strane medzi stromami sa rieka s nami lúči vodopádom a o chvíľu už okolo vysokého a mohutného bambusového trsu vchádzame do B. Akosi sa zľudnatieva. Nielen turisti, ale aj obchody......., múzea, reštaurácie.  Prechádzame cez most, ktorý asi do 2 rokov dostane cestného kamaráta a širokou neupravenou cestou sa brodíme proti prúdu ľudí pomedzi plechové obchody s rozličným tovarom. Na tvárach nádejných ,,čoskoro“ turistov pozorujeme zvláštnu zmes očakávania, neistoty, otázok ,,čo nás čaká“, prečo sa na nás usmievajú? Cha – lory!!! Toľko ľudí nás zdraví? Či? Wáááw, Nepál....“ Tu sme rovnako vyzerali aj my? Áno:-). Naja Pul je staršie a špinavšie miesto, kde vedie cezeň cesta zväčša asfaltová. Vystúpime strmým kamenistým chodníkom k nej a už na nás ,,v..jú“ taxikári. Po chvíli sa dohodneme a vezieme sa do Pokhary. Ako sme si už zvykli, cesta vedie najprv hore, aby opäť klesla do údolia. Takto pozorujeme okolitý svet, kam už dorazila ,,civilizácia“ na autách a v spomienkach /sa snažíme vybaviť si, ako sa v takejto spoločnosti vlastne žije. Hory pripomínajú tiché a majestátne zasneženými a hranatými vrcholmi v panoráme nad  cestou sprvu sa kľukatiacou a potom i rovnou ( s prerušovanou čiarou uprostred) do Pokhary. Zhluky aut, motoriek a autobusov, dom postavený na dome, masa ľudí, to všetko pôsobí ako obrovská vlna, pripravená prevaliť sa ponad a zmiesť nás opäť do mora. Vchádzame do mesta. V hoteli vystupujeme cez 3 poschodia na točité schody na strechu, kde budeme nocovať. Výhľad na Pokharu, hory a večer na nočnú oblohu je úžasný. Prechádzame ulicami a hľadáme miesto na obed. Dva rútiace sa býky vzbudzujú rešpekt. Naháňa ich pes. Jeme, dopĺňame si energiu, ktorú sme sa 16 dní vydali. Vybavujeme letenky a cestou z letiska prechádzame okolo autobusového nástupišťa, zabočíme do ulice vedúcej k jarom a v parku medzi stromami a kvetmi, lavičkami, bielym poom a priehradou kam tak nedolieha mestský hluk vyrovnávame prechod do civilizácie. Stretávame známych Holanďanov a Čechov a ochutnávame miestnu kávu so škoricovými osími hniezdami. Zastavujeme sa v okolitých hoteloch, kupujeme ovocie, tričká a kalendáre, vychutnávame skvelý ananás na streche pri hviezdach a večeriame v tibetskej reštaurácií. Čakajú nás 2 dni v Pokhare.

Deň 25

28/10/10

píše

Deň 26

29/10/10

píše

       - plavba ... po jazere Fema, ryby pri ostrovčeku

-diskusia s guidom pri strome

-obed na brehu, 30 min. hore k stupe , v polovici dom so strechou s výhľadom, pri obede stretávame Brazílčanov

- domáci radí kúpiť loďku na 1 hod a nechať na druhom brehu

- deti sa hrajú na vojakov pod stupom

- nádherný výhľad + západ slnka zo stupy

- zostup za šera, tmy cez les k jazeru

- výber pádiel z reštaurácie, preverenie lístka

- nočná romantika na jazere, blikanie v prístave

- rozsvietená Pokhara

- ,, revízor“ si pamätá jednu hodinu – doplatok za loďku

- večera v tandori reštaurácia, výdavok v INH rupiad, Apple crumble posypaný kryštálovým cukrom

- večerné nákupy, Miro učí deti po slovensky ,, ako sa máš“

- raňajky v tibetskej reštaurácií, nákupy

- obedňajšia siesta, vypisovanie pohľadnice

-nákupy /výlet Devis fall

- Po ceste pri jazere (park s priehradou) k nám pribehnú domáci chlapci (4-5 ks). Vedia dobre po aj, chodia do školy a dnes už skončili o 13tej  a majú voľno. V škole 6 dní, jeden deň voľna a práve v piatok končia skôr. Vy... našich sprievodcov  a vedú nás cestou- ne cestnou- skalami cez polia a pomedzi domy. Pýtajú sa na SVK, spomínajú futbal, hovoria, že bývajú neďaleko. Robia si z nás bláznov a my z nich tiež. Tesne pred odbočením na vodopád niekoľko krát zdôraznia, že ,,my tu končíme“ a s úsmevom na nás kukajú. Kupujeme im veľkú fľašu fanty a lúčime sa s nimi. Vstup do areálu vodopádu nevyzerá na to, že by tu dajaký vôbec bol. Veľký nápis, plná ulica aut, motoriek a zopár autobusov, miestne obchodíky a stánky so suvenírmi. Ukazuje sa, že je to skôr dohĺbkypád a celkom slušný. Akurát väčšiu časť z neho nevidieť, práve kvôli tomu, že sa stráca medzi balvanmi v priepasť. Energie má za to však viac než dosť a zo zeminy, po ktorej tečie vytvára hotové umelecké dielo. Kupujeme prívesky ,,u strýka“ , ochutnávame jabĺčka a cestou späť stretávame domácich, ktorí nás navigujú ďalšou cestou. It´s our pleasure to help you and we are glad you visit Nepal. Tesne pred lesom na nás zamávajú malí sprievodcovia, ktorí teraz pre zmenu plní pokory. Ďalšia skratka a pre turistov miesto, na ktoré bežne nechodia. Cez múriky a dvory. Prechádzame okolo zdroja vody, kde sú samé ženy v nošiach/ košoch nosia litre a litre vody v plastových fľašiach. Prechádzame cez dreveným vz...kým mostom cez rieku vytekajúcou z jazera, a už len dve ženy si dole perú veci. Prekračujeme ,,protibicyklovú“ zábranu a uličkami Poklory zo záštitou masívu Annapurny, kt. pôsobí dojmom obrovskej vesmírnej lodi, ideme späť do hotela.  Večeriame opäť v tibetskej. Po... reštaurácia, obsluha je dnes voľajaká zmätená a síce nosí jedlá, akurát preskakuje stoly. Dávame sa do reči s českým dôchodcom, ktorí si na Poon Hill-e splnil sen. Päť hodín obdivoval Himalaje z pohľadu turistu, ktorý celý život lozil. Na záver ešte kupujeme čiapkya na izbe spúšťame 1. fázu logistickej prípravy ruksakov.

Deň 27

30/10/10

píše

Ø  let Pokhara 9:45- Katlmoudu (11:00)

Raňajky sú skvelé. Tzv. bananás porridge“ Z predošlého hotela si vyzdvihneme auto na letisko a prichádzame niečo po ôsmej. Niečo pred deviatou začíname check-in, prekvapí nás let. Trasa pre všetkých a následná ručná kontrola batožiny. Po osobnej kontrole stretávame domáceho, kt. púšťame pred seba a dávame sa do reči. Hovorí, že všetci máme rovnaké srdce vo vnutri a jednému boha, akurát žijeme na rôznych miestach. Usmievame sa a prechádzame kontrolou. Má pravdu. Lietadlo mešká, let je fajn so super výhľadmi na obe strany (vľavo Annapurna a veľké Himaaje a vpravo menšie kopce, rieky, cesty a dedinky) ba i do cockpitu. 

Deň 28

31/10/10

píše

Ø  Kallmondu : vstávame, balíme, raňajky v super reštaurácií Mitko, čiapky, pohľadnice, krabica, páska, balenie, opice na zábradlí  na drôtoch vysokého napätia (asi 2,5-3 metre vysoké), taxíkom zápchou cez Katlmondu, letiskom cez kontroly a až k lietadlu autobusom, rozhovor s US dôchodcovským párom (9 dní India, 3 dni Nepál z New Yorku za 2400 USD)v Delhi na letisku čakáme na batožinu a ,,bamboo stick“ usmiaty vojak ukazuje cestu k medzin. Odletom, sedíme v kaviarni a púšťame si CD-čko.